Vlastný názor

 
Ročníková práca, ktorú som si vybral, bola prvá v poradí, avšak Ernest Hemingway patrí medzi mojich obľúbených autorov, preto som sa na ňu veľmi tešil. Moje očakávania sa plne naplnili. Knihu som prečítal dva razy. Prvý raz rýchlo, jedným dychom, aby som zistil o čo vlastne ide. Druhý raz už pozornejšie zameriavajúc sa na citáty (bolo ich tam veľmi veľa), ktoré by mi mohli pomôcť pri charakteristikách. Dej ma vtiahol, trochu mi tam síce vadili Robertove vnútorné monológy, pretože boli dosť nezáživné, ale zistil som, že vlastne vďaka nim Hemingway prezentuje aj svoje pocity. Páčil sa mi taktiež štýl, akým to bolo písané. Plný akcie, napätia a samozrejme nečakanou smrťou hlavného hrdinu. Teda, možno by ju niekto čakal, ale ja som, možno trochu naivne, nakoľko to bolo dielo stratenej generácie, očakával americký happy end.
Osoba, s ktorou som sa najviac stotožnil, bol asi jeden z partizánov – Agustín. Nedokážem presne povedať prečo. Asi aj preto, že sa vždy veci snažil riešiť pokojne, bol tiež Robertovou oporou. Z hlavných postáv to bol asi Anselmo. Dobrý priateľ a odporca vojny.
Pasáž knihy, ktorá sa mi najviac páčila, bolo asi hrdinstvo piatich partizánov z
El Sordovej skupiny, keď sa bránili na kopci proti presile fašistov. Ukázalo sa tam lišiactvo a prefíkanosť El Sorda, a tiež krutosť vojny, keď prileteli lietadlá a vyhodili vrch kopca do vzduchu.
Môj názor na túto knihu je teda určite pozitívny a určite siahnem aj po ďalších Hemingwayových dielach. Som rád, že som mal možnosť analyzovať také skvelé dielo a každému ho vrelo odporúčam, lebo si myslím, že vidieť pravú tvár vojny je veľmi dôležité a potrebné.