Ideový rozbor diela

 
Problém vojny
Najzákladnejší problém, ktorý Hemingway vo svojom diele rieši, je vojna. Autor tu ukazuje dopad vojny na spoločnosť a ľudí vo vypätých vojnových situáciách. Táto vojna zasiahla úplne všetkých, úplne rovnako. „Ale táto vojna neobišla ani uvedomelých pacifistov. Nikoho. Všetkých a každého jedného to postihlo rovnako. Postihlo to aj túto lenivú čeliadku.“(93)
Ľudia boli nútení robiť, čo sa im povedalo, resp. čo sa od nich čakalo. Boli to často aj veci s ktorými nesúhlasili. „Vojna je vojna. Človek nemôže robiť čo by chcel.“(94) Preto nebolo ojedinelé, že ľudia, tí odvážnejší, utekali do hôr, kde žili v mizerných podmienkach, kde museli brať, čo im hory dali. „Doskou očistil zem od snehu pri skalnej stene a potom zdvihol konáre, a keď ich čisto pootriasal zo snehu, nastlal si ich do radu ako prekrývajúce sa perá, a tak si spravil lôžko.“(95)
V tejto vojne boli vyvražďované celé rodiny, neposlušní vojaci a znásilnenia mladých dievčat bolo na dennom poriadku. Mladíkovi Joaquínovi, ktorý bol členom El Sordovej skupiny vyvraždili celú rodinu, čo nebolo nič nezvyčajné. „Tam mi zastrelili otca. Aj matku. Aj švagra a teraz mi zastrelili sestru.“(96) Taktiež Maria prišla o rodinu a dúfala, že zabijú aj ju, lebo už nevidela zmysel žiť. „Ale nezastrelili ma, začali so mnou robiť tie veci.“(97) Maria v tomto diele predstavuje nevinnosť a detstvo, ktoré na vojnu dopláca ešte krutejšie ako dospelí.
Ľudia takisto bojovali medzi sebou – priateľ proti priateľovi, sused proti susedovi, krajan proti krajanovi, len kvôli rôznemu politickému zmýšľaniu. Táto vojna delila ľudí nielen na rozdielne politicky zmýšľajúcich ľudí, ale aj na vodcov a tých, čo museli poslúchať. „Z papiera krv netečie.“ (98) Velitelia vydali rozkaz a následky niesli vojaci. Tí verili, že sa bijú za správnu vec – boli len obeťami propagandy.
Robert Jordan spomína často na hotel Gaylord v Madride, kde sa stretávajú vojnoví velitelia, ktorých jediné skúsenosti vo vojne bolo vydávanie rozkazov. „Áno človek musí chodiť do Gaylordu, aby sa vzdelal dokonale. Tam sa naučí, ako sa to naozaj robí, a nie, ako sa to má robiť.“(99) Problém vojny boli aj nevzdelaní ľudia na vysokých postoch. Velitelia, ktorí o reálnom boji nevedeli vôbec nič, brali vojakov len ako postavičky, alebo ako figúrky v šachu. „Sedel, fúzy a oči namierené na mapu, ktorej v skutočnosti nikdy dobre nerozumel. … Nikdy dobre nechápal prečo to má byť práve táto výšina a práve táto dolina. … A potom ľudia ktorí nikdy tú mapu nevideli, ale počuli číslo kóty, prv než odišli zo základného postavenia, a vedeli kde sa teraz zakopať, škriabali sa ta po svahu, aby na jeho úbočí našli smrť alebo aby sa naň vôbec nedostali, lebo ich zastavili guľomety  skryté v olivových hájoch.“(100) Velitelia, akým bol v diele André Massart vďaka ktorého hlúposti, správa od Roberta Jordana nedorazila včas, boli pre vojská hotovou pohromou. Takíto velitelia úplne zbytočne premrhali životy statočných mužov, ktorí umierali s vierou, že bojovali za správnu vec.
Nezmyselnosť vojny je témou preberanou aj v súčasnosti. Tí, ktorí si toto neuvedomujú to nemôžu mať v hlave v poriadku. Vojna vlastne iba berie bez toho, aby dávala. Dáva, ale len skazu, zlo a za sebou zanecháva plač a zúfalstvo. Ľuďom brala ilúzie a ponúkala falošnú vieru vo víťazstvo a lepšiu budúcnosť. Podmývala morálku a páchala na ľuďoch ohavné zločiny. Spolu s ňou preto súvisia aj ďalšie problémy v tomto diele.
Vojna a láska
Alebo láska vo vojne, alebo vojna verzus láska, alebo akokoľvek sa tento problém nazve, vždy ide o to isté. Konflikt dvoch protikladov. Čierna a biela. Vojna rozosieva nenávisť a zabíjanie, láska je úprimný a čistý cit k niekomu. Preto tieto dve veci spolu nemôžu fungovať. Hemingway tento problém prezentoval vzťahom Roberta a Marie. Títo dvaja prežili svetlé momenty v čierno čiernej tme vojny.
Zamilovali sa do seba už na prvý pohľad. Robert si to najprv nechcel pripustiť, ale jeho náklonnosť ku Marii sa s pribúdajúcimi minútami a hodinami zväčšovala. „Zakaždým, čo sa na ňu Robert pozrel, cítil ako mu zviera hrdlo.“(101) „A uvedomil si, že sa mu na ňu ťažko díva, lebo sa mu od toho mení hlas.“(102) A platilo to samozrejme aj naopak.
Bola veľká náhoda, že sa títo dvaja našli. V kruhu vojny toto bola veľká rarita. Vzplanula medzi nimi čistá a úprimná láska. Keby nebola vojna, mali by omnoho viac aj času sa jeden druhému venovať a taktiež by mohli mať oveľa väčší komfort. Takto mali miesto spálne spací vak natiahnutý pred „dverami“ do jaskyne – kusom kožušiny natiahnutým v diere v skale. Súkromie nemali takmer žiadna, ale keďže sa milovali a nesnažili sa to skrývať, bolo im jedno, čo vravia ostatní. „Mne na nej veľmi záleží. Áno. Veľmi.“(103) „Ale keď som s Mariou, milujem ju tak, že doslova cítim akoby som mal umrieť, a nikdy som neveril v také veci, ani som nemyslel, že také niečo môže byť.“(104) Robili si tiež, plány do budúcnosti. Robert chcel Mariu zobrať do Madridu, kde by mali spolu dôstojný život, určite v lepšom prostredí. Miloval ju, preto chcel pre ňu len to najlepšie. „Lebo sa budem o teba starať. Nikdy ťa nikde nenechám. Pôjdem s tebou na Seguridad a tam ti zoženiem doklady. Potom ti nakúpim šiat, akých budeš potrebovať.“(105)
Obaja sa týmto vzťahom zmenili. Maria brala Roberta ako vykúpenie z toho, čo zažila. Milovala Roberta zo srdca, milovala sa s ním z vrúcnej lásky. Toto jej pomohlo zabudnúť na nepríjemné zážitky zo znásilnenia. Videla v ňom zosobnenie lepšieho života. „ A ak spolu všetko spravíme, to ostatné akoby nikdy nebolo bývalo.“(106) „Ja som chcela umrieť, vieš? A teraz sa teším, že som neumrela.“(107) „Teraz som šťastná, teraz som naozaj šťastná.“(108) Robert sa taktiež zmenil a naučil sa toho za tie štyri dni veľa o živote. Vzťah mu otvoril oči a rozšíril obzory. „Kriste, ku koncu som sa veľmi rýchle učil.“() „Ja som nebehal veľmi za ženami. Kým som teba nepoznal, nemyslel som, že môžem niekoho mať tak hlboko rád.“(109) Veľmi sa milovali, chceli sa vziať. „Ja si ťa vezmem za ženu. … V mojej vlasti je ešte cirkev. Tam by sme sa mohli zosobášiť v kostole, ak by ti na tom záležalo.“(110)
Ich vzťah veľmi výrazne ale ovplyvnila vojna. Ovplyvňovala ich v každom smere. Iný zaľúbenci snívajú o skvelom živote tak, že budú mať veľa peňazí, obrovský a luxusný dom a veľké auto. Robert a Maria sa v tomto smere veľmi líšia od normálnych zaľúbencov. Ich sny sú veľmi skromné. Stačili by im ku šťastiu veci, ktoré sú pre nás úplne samozrejmé – čistá posteľ, vaňa s teplou vodou, alebo napríklad skriňa. „Budeme dlho v tom hoteli, v tej izbe. Je tam široká posteľ s čistými perinami a do vane nám potečie horúca voda a sú tam dve skrine a ja budem mať svoje veci v jednej a ty v druhej. A sú tam vysoké, široké obloky, otvárajú sa a vonku na uliciach bude jar.“(111) „Ale ak toto je všetko, čo môžeš dostať v živote z toho, čo si chcel, a keď si to našiel, prečo nie aspoň jedinú noc v posteli s obliečkami?“(112)
Najvačším nedostatkom a najvzácnejším zo všetkého bol pre nich čas. Bolo to jediné, čo naozaj nemali. „Celý život, spolužitie, to, čo ľudia odjakživa pokladali za samozrejmosť, nič z toho nebudeš mať. Jedna noc, ktorá sa minula, ešte jedno popoludnie, jedna budúca noc, možno.“(113) Robert si to uvedomuje, ale nechce Mariu znepokojovať, snaží sa jej stále dať nádej. Nechce aby sa dozvedela to, čo on a taktiež Pilar a zvyšok skupiny už dávno vedel. Že táto akcia pre nich bude znamenať záhubu. Preto si vymýšľal, ako pôjdu do Madridu, budú dlhý čas v hoteli, založia si rodinu a prežijú šťastný zvyšok života. „Len preto, že máme málo času, nerobíme formality. Všetko máme, len čas nie. Zajtra musíme bojovať. Pre mňa je to nič. Ale pre Mariu a pre mňa to znamená, že v tomto čase musíme prežiť celý život.“(114) On sám v šťastnú budúcnosť ani neveril, len dúfal, že sa mýli a naozaj to bude tak ako si vysnívali. Rozmýšľanie o budúcnosti bolo pre nich únikom z reality.
Robert si uvedomoval, že vojna výrazne ovplyvnila ich vzťah a vzala im čas. Vedel preto, že im nič iné neostáva, iba prežiť celý život v priebehu troch dní. Všetko to čo si vysnívali museli prispôsobiť podmienkam, ktoré tam vládli a vychutnať čas čo im ostával naplno. Preto sa ich vzťah tak rýchlo vyvinul. Za tri dni zvládli to, čo ľuďom za normálnych okolností trvá celý život. „Myslím, že možno plný život za sedemdesiat hodín tak, ako za sedemdesiat rokov, ak, pravda, človek žil plným životom od času, v ktorom sa tých sedemdesiat hodín začína, a ak dosiahol istý vek.“(115)„A ak už niet nič také ako dlhý čas alebo ostatok života alebo od teraz, ak je len teraz, tak to si treba vážiť a ja sa tomu veľmi teším.“(116)
To, že na svoj vzťah nemajú dosť času sa snažili vynahradiť tým, že ho prežili veľmi intenzívne. Spali spolu všetky tri noci a zahrňovali sa navzájom láskou. To všetko preto, že sa snažili využiť čas naplno. „Nuž strávili sme svoje šťastie za štyri dni. Nie za štyri dni. Bolo už popoludnie keď som tam prišiel a teraz bude popoludnie. To nie sú ani celé tri dni, tri noci . Rátaj to presne! Povedal si. Celkom presne!“(117) Aj Pilar cítila nedostatok času, a keď uvidela, že sa Marii Robert páči, podnietila ju do vzťahu. Chcela aby Maria, taká mladá a pritom taká nešťastná, nezažila za život vrúcnu lásku, akú Pilar už dávno stratila. „A taká žena ako Pilar ti vlastne nahnala dievča do spacieho vaku. … Takže ona vlastne veci uľahčila. Uľahčila veci, takže z toho bol včerajší večer a dnešné popoludnie. … Možno pripustiť, že chápe hodnotu času.“(118)
Hrôzu vojny poznali všetci rovnako. Tak republikáni, ako aj fašisti. Poručík Berrendo, veliteľ jazdy, ktorá vyvraždila El Sordovu skupinu povedal „Vojna je hrozná vec.“(119)  V tejto jedinej vete je charakteristika celej vojny. Vojna hlboko ranila vzťah Roberta a Marie. V tom najkrajšom období, keď sa vzťah ešte len vlastne rodil, ho ukončila odlúčením milencov. Táto láska bola len jedna z mnohých, ktoré skrachovali práve kvôli vojne. Hemingwayov opis takejto lásky bol ale veľmi reálny.
Problém zabíjania
V dobe, v ktorej sa odohráva dej tohto románu, nehrá život jednotlivca žiadnu úlohu. Na úkon, ktorý sa dnes nazýva vražda, boli všetci zvyknutí. Tí, čo si „nešpinili“ ruky, vodcovia, boli práve najväčšími vrahmi. Vydávali nezmyselné rozkazy, vďaka ktorým posielali nevinných ľudí na jatky. Väčšina ľudí vo vedení mala na svedomí smrť mnohých vojakov. Jedno zo základných práva ľudstva, ktoré stojí aj v svätom desatore : „Nezabiješ!“, bolo porušované denne. Sú vlastne ľudia oprávnení rozhodovať o osude iných? Ernest Hemingway, ktorý si vo vojne odžil svoje, sa zaoberá touto otázkou počas celého diela. Jeho úvahy, myšlienky a názory sú prezentované na postave Anselma. Anselmo, napriek tomu, že bol odvážny verný a spoľahlivý spolubojovník, nenávidel zabíjanie. „Priečilo sa mu zabiť človeka, aj keď malo ísť o dobrú vec. „Ja som proti tomu, aby sme zabíjali ľudí.“(120) Nerobí medzi ľuďmi rozdiel. Ľudí si váži, vidí v každom nejakú hodnotu. Protiví sa mu niekoho zabiť a vo svojom vnútri cíti, že to nie je správne, a že nikto nemá právo vziať druhému život. „To je iste veľký hriech, pomyslel si. Lebo zaiste je to čosi, na čo nemáme právo.“(121) Pre neho neexistuje rozdiel. Nie je republikán a fašista, je človek a človek. „Pozorujem ich celý deň a sú to takí istí ľudia ako my. … Medzi nami je iba rozkaz. Tí chlapi nie sú fašisti. Nemali by bojovať proti nám a ja nerád myslím na to, že ľudí treba zabíjať.“(122)
Robert Jordan zabíjal, a ospravedlňoval to tým, že ide o dobrú vec. „To nikto rád nerobí, iba takí, čo majú v hlave o koliesko viac. Ale nie som proti tomu, keď treba. Keď ide o vec.“(123) Avšak každý považuje za dobrú vec niečo iné. A preto, keďže každý má inú dobrú vec, ľudia sa zabíjajú navzájom. A zmysle v tomto nie je absolútne žiadny. Iba viac násilia a zloby. „Chytáme ich a strieľame a oni chytajú našich a strieľajú ich.“(124) Robert však zabíjať musel, lebo bol vojak a nemohol sa vzpriečiť rozkazu. Vedel aj to, že ak nesplní úlohu môže sa stať niečo ďaleko horšie. „Musíš to konať ako nutnosť, ale nesmieš tomu veriť.“(125) „Musím sa starať, aby si si to uvedomoval. Lebo ak si to nebudeš stále uvedomovať, nemáš právo robiť to, čo robíš, lebo to všetko sú zločiny a nikto nemá právo brať druhému život, ak to nerobí preto, aby sa ostatným nestalo ešte niečo horšie.“(126) Pre Roberta bolo ale zabiť jednoduchšie, ako pre Anselma. Robert si to nepripúšťal a nebral to tak citlivo ako Anselmo, napriek tomu že to bolo nemorálne, nesprávne a zlé.
Najkrutejší pre Anselma bol ale fakt, že ak nebude zabíjať, sám neprežije. Napriek tomu, že to bola nutnosť Anselmo bol stále presvedčený o tom, že predsa zabiť niekoho, kto je rovnaký ako on, na to nemá právo. Taktiež ho trápilo, že v Španielsku bolo príliš veľa nezmyselného zabíjania. „Ale v Španielsku sa to robí príliš ľahko a často bez ozajstnej potreby a je pri tom mnoho unáhlenej nespravodlivosti, a tá sa potom nedá už nikdy napraviť.“(127) Nikdy sa mu však nepodarilo prísť na to prečo je to tak a kde sa vlastne stratila pravda. Jeho zmýšľanie mu proste nedovolilo zabiť človeka.
Chcel, aby po vojne každý oľutoval svoje hriechy. Nepáčilo sa mu, že sa stratila viera v Boha, a preto hľadal alternatívu. Našiel ju v občianskom pokání. „Keby len bolo za to dáke pokánie, čo by som už teraz mohol začať, lebo to jediný skutok v mojom živote, od ktorého sa zle cítim, keď som sám. Všetky ostatné skutky sa odpúšťajú alebo človek má príležitosť za ne pykať láskavosťou alebo nejakým iným slušným spôsobom. Ale myslím, že zabiť je veľký hriech, a ja by som to rád nejako odčinil.“(128)
Hemingway sa v celom diele zaoberá touto otázkou – otázkou práva na zabitie. Jeho názor na zabitie je jednoznačné nie. Podľa neho sa dá miesto zabíjania nájsť iná cesta. Ponúkol alternatívu – nechať človeka nažive a prevychovať ho pomocou práce. Pretože živý ľudia, ktorým sa otvorili oči sú pre svet určite užitočnejší ako mŕtvi, ktorý nemali šancu prevychovať sa. „Zabiť ich, to ich nič nenaučí.“(129) „Bodaj by sme nikoho nezastrelili! Ani len vodcov nie. Mali by sme ich prevychovať prácou.“(130) Ale prevychovať človeka prácou a naučiť ho ctiť si hodnoty života, má pre ľudstvo ďaleko väčší význam. „A tých, čo proti nám bojovali, by bolo treba vychovať, aby videli svoj omyl.“(131)
Dielo je veľmi humanisticky založené. Problém zabíjania je však aktuálny stále. Od dôb prvých ľudí, až po dnes. Rozdiel je v tom, že napríklad v stredoveku išiel veliteľ v čele svojho vojska a ak umrel, tak len hrdo so vztýčenou hlavou. Teraz je to tak, že velitelia sú zbabelci, ktorí sa skrývajú v nedobytných bunkroch, kde im absolútne nič nehrozí. Iba vydávajú rozkazy a životy druhých, ktoré sa ich nedotýkajú, im sú absolútne ukradnuté. Lenže zlo plodí len väčšie zlo a môže sa im veľmi ľahko stať, že sa to bude dotýkať aj ich. Ale potom už bude neskoro…
Alkoholizmus
Vo vojne, na ktorej nie je nič pozitívne, ľudia často potrebujú niečo, čo ich odpúta od všetkého zlého, pomôže im zlepšiť náladu a zabudnúť. Vo väčšine prípadov je takým kompenzátorom alkohol. Alkohol však veľmi zle vplýval na ľudí. Najlepšie sú zobrazené účinky alkoholu na Pablovi, ktorý býval váženým človekom, a alkohol z neho spravil opitého a naničhodného povaľača. On si vďaka alkoholu dodával odvahu, ktorú už dávno stratil. Tvrdil však, že nie je ožran, ale „rozumný človek sa niekedy musí opiť, aby vydržal život s bláznami.“(132)
   Jeho žena ho pre toto začala nenávidieť. Keď bol opitý, bol jej odporný. „Ožran je zo všetkých chlapov najodpornejší. Keď zlodej nekradne, je ako každý iný človek. Vydierač nevydiera doma. Keď vrah príde domov, umyje si ruky. Ale ožran smrdí a dávi do svojej vlastnej postele a slopanicou si nivočí telo.“(133) Pablo sa uvádzal do stavov opojenia vďaka vínu. Paradoxom bolo, že Pablo mal v opojení najtriezvejšie a najrozumnejšie myšlienky.
Robert si tiež rád vypil. Pre neho alkohol znamenal únik z reality. On však pil silnejší alkohol – zvykol piť absint. Tento alkohol bol v tej dobe veľmi rozšírený alkohol medzi vojakmi na oboch frontoch. „Niet nad absint“(134) Vďaka nemu sa mu darilo unikať z reality, niekam kde mohol vypnúť a nič ho neotravovalo. Považoval absint za liek. Nie tak na fyzické, ako skôr na duševné rany. „Vylieči všetko. Ak ťa niečo bolí, od toho sa ti to zahojí.“(135) Absint mu nahrádzal veci, ktorých sa musel kvôli vojne vzdať. „Jedna šálka nápoja mu nahrádzala… všetky veci, ktorým sa tešil, a na ktoré zabudol, a ktoré mu opäť zišli na um, keď ochutnal tú kalnú, trpkú, tekutú alchýmiu, ktorá pálila jazyk, hriala mozog, hriala žalúdok a menila myšlienky.“(136)
Avšak tieto prípady neboli to najhoršie, čo alkohol spôsoboval. Pri vyvražďovaní fašistov v Pilarinom mestečku, je ukázaná krutosť, ktorú je schopný spôsobiť iba alkohol. Ľudia tam stratili zábrany, nekontrolovateľne sa vŕšili na bezbranných ľuďoch. „Ale do ľudí v uličke už vošla krutosť a ožranstvo a ulička už nebola ako prv.“(137) Ľudia sú alkoholom ničení, ako telesne, tak duševne a robia veci, ktoré by inak neboli schopní urobiť. „Ale v Španielsku ožranstvo spôsobené iným než vínom je nesmierne hnusné a ľudia robia veci, ktoré by ináč nerobili.“() Lenže toto sa netýkalo iba Španielska. Celá spoločnosť bola prehnitá. „Aj v mojej vlasti je ožranstvo rovnaké. Je hnusné a surové.“(138)
Samotný Hemingway mal rád alkohol a vo väčšine jeho diel sa s alkoholizmom stretávame. Aj keď je v dielach väčšinou len okrajový, vždy dokonale vykresľuje ľudí v opojení. Ľudia robia veci, ktoré neskôr ľutujú, a kým bude alkohol, budú aj alkoholici.
Problém viery
Vojna ľudí, ako bolo už mnohokrát spomenuté, ničí hrozným spôsobom. Ľudia strácajú veci, ktoré majú, sú radi keď vyviaznu so zdravou kožou. Vojna ľudí pripravuje o blízkych, priateľov a mnoho vecí čo majú radi. Tomuto sa nevyhlo ani náboženstvo. Dlhé roky ľudia chodili do kostola, ktorý stál v každom meste či dedine. Viera ľuďom pomáhala v zlých aj dobrých chvíľach. Po začiatku vojny sa všetko zmenilo. Ľudia strácali ideály a vraveli si, že ak by bol boh určite by nedopustil aby sa niečo takéto stalo. Preto sa náboženská viera postupne vytratila. Hlboko v ľuďoch však je, aj navždy bude zakorenená potreba veriť. Tak to bolo aj so Španielskom. Ľudom neostalo nič iné iba nájsť si niečo iné v čo by mohli veriť, čo nebolo vždy jednoduché.
Najnábožnejším z celej skupiny bol asi Anselmo. Pred vypuknutím revolúcie, svoje hriechy vždy pri modlitbe oľutoval a veril, že mu budú odpustené. Nevedel, ako to bude teraz, keď sa v ľuďoch viera stratila. Taktiež si zvykol, keď sa cítil opustený, modliť sa. Vždy mu to pomohlo. „Kedysi vedel odháňať takúto samotu modlitbou a často, keď prišiel domov z poľovačky, odriekal mnoho ráz tú istú modlitbu a cítil sa od toho lepšie. Ale už sa ani raz nepomodlil od tých čias, čo vypukla revolúcia.“(139) Avšak aj on, ako väčšina ľudí, postupne stratil dôvod modliť sa.
Pilar taktiež stratila postupne vieru v boha. Jediné v čo verila bola Republika. V dávnejších časoch, podobne ako Anselmo zvykla zaháňať čas modlitbou. Teraz však, keď už nemala ani ona vieru, potrebovala to s niečím kompenzovať, keďže človek sa bez viery cíti osamelý. Nahrádzala to rozhovormi s blízkymi ľuďmi. „Predtým sme mali náboženstvo a iné hlúposti. Teraz každý potrebuje niekoho, s kým by sa mohol zhovárať úprimne, lebo aj keď je človek aký udatný, veľmi upadá do samoty.“(140)
Ľudskú prirodzenú potrebu niečomu veriť využívali propagandistické skupiny, ktoré mali dobre premyslené čo ľuďom ponúknu. Ľudia samozrejme uverili a ochotne narukovali do armády v slepej viere, že to čo robia je správne. Taktiež partizáni bojovali s vierou, v rebublikánske víťazstvo. 
Avšak tieto ideológie, nech boli akokoľvek dobre zorganizované, v najhorších situáciách neboli pre človeka postačujúce. Vtedy aj ateisti prejdú na náboženstvo, lebo im poskytuje vieru v spasenie, a že všetko dobre dopadne. Mladý Joaquín, jednoznačne veriac v Republiku vo svojich posledných chvíľach uvažoval takto : „Lepšie zomrieť postojačky….vravel si Joaquín, keď sa približoval hukot. Potom zrazu preskočil na: Zdravas Mária milosti plná, Pán s tebou…“(141) Umrel pokojne, s modlitbou na perách, aj keď v besnom prostredí. Tu sa ukázala plytkosť propagovaných ideí.
To, že ľudia potrebujú veriť, je jasné, myslím, každému človeku. Najrozšírenejšie ja náboženstvo, ale nemusí to tak byť vždy. Ľudia veria v rôzne veci. Veľa tiež verí napríklad v seba, v prácu, tí mamonárnejší v peniaze, ale ľudská potreba veriť sa nedá potlačiť. Bez viery by nikto v tomto uponáhľanom svete neprežil. Viera totiž dodáva silu aj v najťažších chvíľach.
Stratená generácia
Toto dielo určite patrí do diel stratenej generácie. Robert zobrazuje samotného Hemingwaya, ako vojak – samotár, ktorý nechádza uplatnenie iba v bojoch a nenachádza cestu späť do spoločnosti. Robert je typickým hemingwayovským hrdinom – je vybavený mužnosťou, premýšľavosťou, odporom k sentimentalite, túžbou po pravde a snahou o to, aby mohli ľudia žiť, ako sa žiť má. Oddáva sa boju za ľudstvo, aj keď vie, že môže prehrať. „Bol to pocit zasvätenia sa službe všetkým utláčaným sveta; rozprávať o ňom by bolo rovnako ťažké a trápne, ako hovoriť o zážitku….Stali ste sa súčasťou čohosi, v čo sa dalo plne a úprimne veriť a čo vám vnucovalo pocit skutočného bratstva s tými, ktorí sa na tom zúčastňovali. Nič podobné predtým človek nepociťoval, ale zakúsil to teraz, a pripisoval tomu, a dôvodom pre to – taký význam, že jeho vlastná smrť sa mu zdala celkom bezvýznamná, iba čosi, čomu sa treba vyhýbať, lebo by mu to prekážalo pri vykonávaní  povinností. A najlepšie bolo to, že s tým pocitom a s tou nevyhnutnosťou sa dalo čosi robiť. Dalo sa bojovať.“(142) Po príchode na vojnu Robert stráca všetko, čo si vysníval. Pochopil, že vojna nie je taká skvelá a jednoduchá, ako si vysníval. „Ale v boji sa čoskoro stratila čistota pocitu u tých ,ktorí ostali nažive a osvedčili sa v boji už po prvých šiestich mesiacoch.“(143) Robert reprezentoval to, čo Hemingway pochopil tiež – ale až príliš neskoro. Už bolo po vojne a Hemingway už nebol schopný vrátiť sa do normálneho života. Robert sa tiež vo svojich myšlienkach nevie zaradiť do povojnovej spoločnosti. Ostal by nepochopený tak, ako boli nepochopení príslušníci stratenej generácie. Hotel Gaylord, Robertom často spomínaný, je hotelom, kde sa stretávajú vojnoví vyslúžilci a velitelia, ktorí, podobne ako Robert, prišli o svoje ideály. Tento hotel reprezentuje miesto, kde sa Hemingway, spolu s ostatními členmi stratenej generácie stretával. Robert tento hotel navštívil aj pred vojnou, keď bol ešte odhodlaný bojovať a mal kopu ilúzii. Vtedy sem však nezapadol. „Nie, vtedy by si nebol zapadol dobre v Gaylorde, pomyslel si, bol si príliš naivný.“(144) Robert bol naozaj naivný a pochopil, že vojna nie je jednoduchá a veci sú trochu zložitejšie, ako na prvý pohľad vyzerajú. „Veci, s ktorými sa oboznámil v tejto vojne, nie sú také jednoduché.“(145)
Hemingwayovi sa podarilo týmto dielom priblížiť čitateľovi myslenie a konanie stratenej generácie. V knihe sú vyjadrené hlavne negatívne pocity vyslúžilcov, ktoré v čiateľovi vyvolávajú odpor k vojne. Ak sa človek prostredníctvom knihy dokáže vžiť do pocitov, ktoré autor prežil, je pre neho jednoduchšie pochopiť takéto zmýšľanie. Je jednoduchšie pochopiť, že zážitky z vojny človeka nesmierne poznačia. Prestanú ho zaujímať problémy spoločenského života a nevie pochopiť, prečo sa ľudia zaoberajú takými malichernosťami. Autori stratenej generácie sa preto nevedeli zaradiť medzi obyčajných ľudí.