Charakteristiky postáv

Robert Jordan
Robert Jordan pochádza z Ameriky, ale všetci v skupine ho prezývajú inglés. Je to „Mladý, vysoký a štíhly chlap so svetlými vlasmi, vyblednutými od slnka, s vetrom ošľahanou, opálenou tvárou, oblečený vo flanelovej košeli, vysivenej slnkom, v dedinských nohaviciach a lykových krpcoch“ (1). V Španielsku žije už dlhší čas, a preto sa perfektne naučil španielsky jazyk, ktorý vyučoval v Montane. Keď vypukne v Španielsku občianska vojna rozhodne sa ísť pomôcť republikánom vo vojne proti fašistom. „Si komunista?‘ ,Nie, antifašista.’ ,Už dávno?’ ,Čo som pochopil fašizmus.’ ,Ako je to dávno?‘ ,Bezmála desať rokov.“(2) Nevie ani prečo, ale Španielsko má rád a chce mu pomôcť, pretože verí v republiku, aj keď nie tak veľmi ako ostatní. „A ty máš takú istú vieru?’ ,V republiku?’ ,Áno.‘ ,Áno.’odpovedal v nádeji, že je to pravda.”(3) Je to výborný vojak, ktorý si ctí svoju povinnosť a „Vedel vyhodiť do vzduchu hocijaký most, na aký bolo len možno pomyslieť, a vyhodil už mosty najrôznejších veľkostí a konštrukcií“ (4) Pre túto zručnosť ho generál Golz vybral do tejto akcie. Jediné, čo ho zaujíma je to, kedy má most vyhodiť. „Cieľ (útoku) je oveľa ďalej. Pozrite…! Tu…! Takto-!’ ,Najradšej by som o tom nič nevedel,’ povedal mu Robert Jordan. ,Veru,’ povedal Golz. ,Človeka to na druhej strane menej tlačí, čo?’ ,Vždy by som najradšej nič nevedel. Nech sa stane hocičo, nič by som nemohol vyzradiť.“ (5) Je veľmi odvážny a bojí sa iba toho, že by mohol sklamať. „A nebojíš sa?’ ,Smrti nie’ ,A iného?’ ,Len toho, že nevykonám svoju povinnosť, ako by som mal.“(6)
Nemal rád lži, ale postupne zistil, že v armáde to inak nejde „ Spočiatku o lži nestál. Nenávidel ich. Neskôr si to obľúbil. Patrilo to k povolaniu zasvätenca, ale veľmi to korumpovalo.“ (7)
Po príchode do skupiny, a rozhovore s veliteľom Pablom si hneď všimne, že niečo nie je v poriadku. „Z jeho pošmúrnosti zaznel smútok a Roberta Jordana znepokojil. Poznal ten smútok a trápilo ho, že sa tam s ním stretol.“ (8) „To je zlý smútok. Taký smútok ich chytá, keď majú zbehnúť alebo zradiť. Taký smútok ich zachvacuje pred krachom“ (9) „Nepáči sa mi to. Vôbec sa mi to nepáči.“ (10)Avšak rozhodne sa počkať s unáhlenými závermi.
Snaží sa chmúrne myšlienky zahnať a trochu sa rozveseliť „Tí najlepší, keď sa nad tým človek zamyslí, sú veselí. Je omnoho lepšie byť veselý a niečo to aj znamená. Je to akoby človek bol už za živa nesmrteľný. To je komplikovaná vec. Ale aj tak ich už mnoho neostalo. Nie neostalo mnoho veselých. Ostalo ich už bohovsky málo. Ale keď budeš na to stále myslieť, chlapče, ani ty neostaneš.“ (11) Opäť sa ukazuje jeho cit pre povinnosť „Teraz ideš vyhodiť most. Nie myslieť.“() a neskôr si ide obhliadnuť most.  Kreslil zručne a radostne; tešil sa, že konečne má problém v rukách; tešil sa že sa už konečne naň podujal.“ (12).
Verí tomu, že neexistuje nič, čo by ho mohlo rušiť pri výkone rozkazu. Už vôbec nie nejaká žena. „A život nemáš rád?’ ,Áno. Veľmi rád. Ale nesmie mi zasahovať do práce.”(13) „A ženy?’ ,Veľmi ich mám rád, ale nepripisujem im veľký význam.“(14) Ale v skupine stretáva Mariu. Už na prvý pohľad medzi nimi preskočí iskra. Najprv si to nepripúšťa. „Nie je (Maria) ničia. Ničia. Nie. Ani žartom, ani naozaj. Ani tvoja.’ ,Nie?’ opýtal sa jej Robert Jordan a pocítil, ako mu opäť zovrelo hrdlo. ,To je dobre. Ja nemám na ženy čas. Naozaj nie.“ (15) Postupne však je jeho záujem čoraz väčší a trávi s ňou všetky tri noci a zisťuje že mu na nej veľmi záleží „Ožením sa s ňou’ povedal Robert Jordan a cítil ako mu sa mu zviera hrdlo pri tých slovách. ,Mám ju veľmi rád”(16) Veľmi radi sa spolu rozprávali o tom, ako budú spolu žiť v Madride, keď sa vezmú avšak Robert vedel, že to nebude také jednoduché ako si Maria vysnívala.
Snaží sa rišiť veci s chladnou hlavou, a preto mu postupne začnú dôverovať, akceptovať a poslúchať ho všetci členovia skupiny. A on sa tiež naučí im veriť, pretože „Ľuďom, s ktorými človek pracuje, musí dôverovať úplne, alebo vôbec nie“ (17) Jediný, kto ho trápi je Pablo, pretože ten sa správa raz tak, raz úplne naopak. V prvý večer všetci čakajú, že pri slovnej výmene názorov medzi Pablom a Robertom Jordanom ho Robert zastrelí, čo mu neskôr cigán Rafael v súkromnom rozhovore povie. „ Je to pravda, ako hovorí Cigán, očakávali, že zabijem Pabla, tak som to mal vykonať. Ale mne ani na um nezišlo, že na to čakajú. Ak cudzinec zabije niekoho z ľudí, s ktorými musí spolupracovať, dopustí sa veľkej chyby.“ (18) Cíti teda, že by to nebolo správne a mohlo by to ohroziť celý neskorší vývoj akcie. „Mojou povinnosťou je vyhodiť most, a aby som ju splnil, nesmiem sa zbytočne vystavovať nebezpečenstvu, ak mám naozaj splniť svoju úlohu. Pravda, niekedy sa človek viac vystavuje nebezpečenstvu, ak neriskuje, keď treba, ale doteraz som všetko robil tak že som nechal veci nech sa vyvíjajú, ako chcú.“(19) Nebol rád keď niečo skomplikovalo jeho plány preto, vždy si radšej všetko dva razy rozmyslel, kým niečo urobil, a preto po tom čo padla El Sordova skupina dal sledovať most a zapisovať všetko čo po ňom prejde. Nakoniec sa rozhodol vyslať jedného z partizánov, mladého Andrésa, cez nepriateľský front so správou pre Golza, aby útok odvolal. Správa však pre rôzne zdržania nedorazila včas, čo však partizáni do poslednej chvíle nevedeli.
Keď nakoniec zmizne aj Pablo s časťou výbavy, už si pomaly zúfa. „Pokúsiť sa prepadnúť obe stráže to sa nepodarí. Pablo to vedel po celý čas. Zdá sa, že na útek pomýšľal od samého začiatku, ale keď zaútočili na Sorda, vedel, že sme v riti.“(20)
Jeho starý otec bol vojnový hrdina a Robet si v ťažších chvíľach spomína práve naňho, pretože jeho otec bol zbabelec. „Chcel by som, aby tu bol starý otec miesto mňa. No, možno zajtra večer budeme všetci spolu. Ak naozaj jestvuje taká volovina ako druhý svet, a ja som si istý, že nejestvuje, pomyslel si, rád by som sa s ním pozhováral.“(21) Obáva sa, že jeho plán nevyjde, ale napriek tomu sám seba presviedča o tom, že je všetko tak ako má byť. „Veď sa neboj! Povedal si. Pozri na zázraky, ktoré sa už stali! Možno budeš musieť vyhodiť ten most a možno nebudeš musieť. Ale nezačínaj si myslieť, že ho nebudeš musieť vyhodiť! Vyhodíš ho zajtra alebo inokedy. Alebo to nebude tento most, bude to možno nejaký iný . Nie ty rozhoduješ, čo treba vyhodiť. Ty poslúchaš rozkazy. Poslúchaj ich a nemysli na nič iné.“(22)
Po Pablovom návrate cítil, že sa veci obracajú k lepšiemu. „Pablov návrat rozohnal tragický opar, ktorý ako sa zdalo, zahaľoval celú operáciu od chvíle, čo napadol sneh, a keď sa Pablo vrátil, pocítil, nie že sa vrátilo šťastie, lebo v šťastie neveril, ale že sa celá vec obracia k lepšiemu a že sa to môže podariť.“(23).
Večer rozdelí všetkým miesta ktoré majú pri útoku zaujať, všetko to premyslel do posledného detailu, a rozdelil úlohy. Na druhý ďeň ráno po začatí útoku vo svojom zmysle pre povinnosť je ochotný obetovať sám seba, len aby splnil rozkaz.. „Vyhoď most ak by šli tanky!’ povedal. ,Ale až budú na moste! Vyhoď ak by šli pancierové autá! Až budú na moste! Všetko ostatné Pablo zadrží.’ ,Nevyhodím ho, kým budeš pod ním.’ ,O mňa nedbaj! Vyhoď ak bude treba! Ja upevním druhý drôt a vrátim sa. Potom ho vyhodíme spolu.“(24) Po tom čo spolu s Anselmom vyhodia do vzduchu most a Anselmo ostane ležať mŕtvy, zmocní sa ho obrovský hnev a nenávisť voči každému. „Ešte ho prenikal hnev a prázdnota a nenávisť, ktoré prišli s ochabnutosťou po vyhodení mosta, keď kvočal a videl, že Anselmo je mŕtvy. Bola v ňom aj beznádej zo smútku, ktorý vojaci menia na nenávisť, aby mohli byť naďalej vojakmi. Keď už bolo po všetkom, cítil sa osamelý a skľúčený a nenávidel každého koho videl.“(25)
Pri následnom úteku zvyšku skupiny, kedy ho zasiahla rana z tanku a ostal ležať so zlomenou nohou, presvedčil ostatných aby ho tam nechali, lebo by ich iba zdržoval. Nechcú ho opustiť ale nakoniec privolia. Týmto činom ukázal spolupatričnosť s týmito ľuďmi a svoju odvahu a zmierenie s osudom. Vyžiada si iba guľomet, s ktorým, zmierený s osudom, čaká na príchod fašistickej jazdy a aspoň trochu pomohol ostatným pri úteku. „Cítil sa prázdny a stečený a vyčerpaný z toho všetkého a ich odchodu a v ústach mal chuť žlče. Tak, a nakoniec a naposledy, už niet problémov. Nech už bolo ako chcelo, a nech sa teraz stane hocičo, preňho už teraz niet problémov.“(26) Pri následných myšlienkach spomína na Mariu a na všetko, čo spolu prežili a na ostatné veci čo prežil za rok bojov. Je rád, že jeho umieranie nie je zdĺhavé a bolestivé „Umieranie je len vtedy zlé, keď trvá dlho a bolí tak, že to človeka pokoruje. Vidíš, aké si mal pri tom všetkom šťastie? Nič zlé ťa nestihlo.“ (27) Je tiež šťastný, že ostatným sa podarilo uniknúť, pretože sa cítil zodpovedný za to čo im spôsobil. „To je skvelé, že unikli. Predstav si ako by si sa cítil, keby tak ležali roztrúsení po kopci.“(28) Zdá sa mu, že zamdlieva ale nakoniec uvidel tých, ktorých čakal. „Čakal, kým dôstojník príde na miesto osvietené slnkom, kde sa prvé stromy sosnového lesa spájali so zeleným svahom lúky. Cítil ako mu srdce bije o lesnú pôdu zapadanú ihličím…“(29)
V postave Roberta Jordana Hemingway ukázal vlastne samého seba, ako vojaka stratenej generácie a svoje sympatie k španielskemu národu.
Anselmo
Anselmo bol najstarší člen partizánskej skupiny. „Bol to nízky, silný starý muž v čiernej dedinskej halene, v sivých, ako plech pevných nohaviciach, a na nohách mal lykové krpce.“ (30). Pocházdal z Barco de Ávila. Bol asi najbližším Robertovým druhom. Bol mu sprievodcom, keď prechádzali cez nepriateľské línie. „Anselmo je dobrý sprievodca a vie obdivuhodne chodiť po horách.“(31) Je presvedčený o víťazstve republiky. „Máme ohromné letectvo,’ povedal pokojne starec. ,Áno’ ,A vyhráme.“ (32) Je z dedinského prostredia, ktorí trpia vojnou vždy najviac. Mal rád poľovačky a zabiť zviera bolo preňho samozrejmosťou „Rád chodievaš na poľovačky?’ ,Samozrejme. Zo všetkého najradšej. U nás v dedine, každý poľuje.“(33), avšak nemal pochopenie pre zabíjanie ľudí. „Ja zas nerád zabíjam ľudí.“(34) Bol hrdý na svoje úlovky – kamzík, orol diviaky a vlky. Veľkú radosť mal tiež z medvedej tlapy ktorú pribil na kostolné vráta. Ale nepripúšťa, že by zabitie zvieraťa malo ničo spoločné so zabíjaním ľudí. „Bol som hrdý, keď som si spomenul, ako som sa stretol s medveďom na tom svahu, bolo to tak začiatkom jari. Ale keď človek zabije človeka, takého ako my, z toho nič dobré neostane.’ ,Z neho nemôžeš pribiť ruku na kostol’ povedal Robert Jordan. ,Nie takú surovosť si ani predstaviť nemožno.“(35) Napriek tomu, že bol už niekoľkokrát nútený zabiť človeka, veľmi ho to mrzelo. „Ty si už zabil niekoho?’ opýtal sa Robert Jordan. ,Áno. Niekoľko ráz. Ale nemal som z toho radosť. Pre mňa je hriech zabiť človeka. Aj keď musím zabiť fašistu. Pre mňa je veľký rozdiel medzi medveďom a človekom a neverím v cigánske čarodejníctva, že sme zvieratám bratmi.“(36). Vo vojne a zabíjaní nevidí nič zmysluplné a nechce sa do bojov zapojiť „Ale ak ešte budem žiť, rád by som žil tak, aby som nikomu neublížil, a tak mi to odpustia.“(37) Je tu však jeho záväznosť voči republike, a pretože je verný ju nemôže resp. nechce porušiť. Zabíjať bol nútený kvôli tomu čomu veril. „Ale či je boh, či nie, myslím, že zabiť človeka je hriech. Pre mňa je veľmi ťažké vziať niekomu život. Urobím to, ak treba, ale nie som z Pablovho pokolenia.“(38) Napriek tomu že nevie čítať ani písať je prirodzene inteligentný a pozná zákony vojny. Pre neho je rozkaz niečo, čomu nemôže odporovať, ak cíti, že ide o dobrú vec. Z vlastnej vôle by človeka nezabil, ale ak je to rozkazom a ide o dobro republiky, tak je ochotný to urobiť. „Vykonám, čo mi rozkážeš“() „Vždy ti poviem (Robert), čo máš robiť. ,Tak potom to nie je problém’ povedal Anselmo. ,Spravím všetko, čo sa mi rozkáže“(39)
Po tom čo ho Robert nechal strážiť cestu a značiť prechádzajúce autá, začala snehová búrka. Anselmo sa chcel vrátiť ale pre svoju vernosť a odhodlanie splniť to, čo sa od neho očakáva, zostáva na stanovišti „Inglés mi povedal, aby som ostal, pomyslel si…..od začiatku tejto vojny trpíme nedostatkom disciplíny a nedodržiavaním rozkazov a ja ešte chvíľu počkám na inglésa“(39a) Dve vlastnosti, ktoré Anselma najviac vystihujú sú teda vernosť a poslušnosť. Toto vedel aj Robert Jordan a preto si na odpálenie mosta vybral za pomocníka akurát Anselma. „Vykonám všetko, čo môže starý človek vo vojne vykonať“ (40) „Ja to vykonám, ale bude to moja povinnosť.“ (41)
V armáde bolo veľmi málo ľudí podobných ako Anselmo. Bol vo vojne určitou raritou. Nenechal sa zmanipulovať vidinou po bohatstve a moci, ale ostáva stále takým ako predtým. „Dúfam, že nebudem musieť zabíjať, premýšľal Anselmo. Myslím, že po vojne by za toto zabíjanie bolo treba konať veľké pokánie. Ak už nebudeme mať po vojne náboženstvo, myslím, že budeme musieť zorganizovať nejaké občianske pokánie a všetko sa bude musieť očistiť od zabíjania, lebo ináč nebude pravdivého a ľudského základu pre život. Zabíjať treba, viem, ale aj tak, keď to človek robí, je to veľmi zlé, a myslím, že až bude po tomto všetkom a až vyhráme vojnu, bude musieť byť nejaké pokánie, aby sme sa všetci očistili.“(42) Stále má pocit, že to zabíjanie treba odčiniť, a že raz každého kto zabíjal, stihne trest alebo aspoň sa bude kajať. „Ale myslím, že zabiť je veľký hriech a ja by som to rád nejako odčinil.“(43)
Veril, že zabíjanie sa dá odčiniť aj prácou a taktiež, že zlí ľudia sa dajú premeniť a môžu sa polepšiť. Zvlášť skorumpovaní, ktorým išlo len o peniaze „Ja by som nezabil ani biskupa. Ja by som nezabil ani nejakého boháča Prinútil by som ich aby každý deň pracovali, ako sme pracovali my na poliach a ako pracujeme v horách s drevom, a to až do smrti. Tak by videli načo sa človek narodil. Nech by tam spávali, kde my spávame! Ale hlavne aby robili! Tak by sa naučili.“(44) Vo svojich myšlienkach, by vždy radšej ľuďom ukázal lepšiu cestu, pretože si uvedomoval, že zlo, plodí iba väčšie zlo. Takže ďalším zlom sa to iba stupňuje. „Zabiť ich, to ich nič nenaučí. Človek ich nemôže vyhubiť, lebo zo semena vzíde čosi nové a v tom bude ešte väčšia nenávisť. Väzenie, to je nič. Väzenie len budí nenávisť. To by sa mali naučiť všetci naši nepriatelia.“(45)
Na tejto postave autor ukazuje svoje myšlienky a názory na vojnu. Ukazuje humanistické cítenie a tiež to, že vojna nie je nevyhnutná. Stačilo by keby bol každý ako Anselmo a ľudia si vážili jeden druhého. Jeho smrť znamenala iba ďalšiu nezmyselnú obeť vojny – dobré ľudské vlastnosti, ako sú láska k druhým a odpor k zabíjaniu. Ukazuje, že takéto myšlienky v šialenom a nezmyslenom kruhu vojny nemajú miesto.
Pablo
Pablo je veliteľom partizánov. Bol „ktosi, tiež v čiernej dedinskej halene a tmavosivých nohaviciach, v šatách, ktoré v tamojšom kraji ľudia nosili takmer ako uniformu, na nohách mal lykové krpce a na chrbte prehodenú karabínu. Na hlave nemal nič.“(46) „pozrel na ťažkú, strniskom porastenú tvár, bola takmer okrúhla, aj hlavu mal guľatú a vtisnutú medzi plecami. Oči malé a príliš ďaleko od seba, uši malé a pritlačené k hlave. Bol to zavalitý chlap strednej výšky a mal veľké ruky a nohy. Nos prevalený, ústa v jednom kútiku preseknuté a jazva cez hornú a dolnú peru prerážala strniskom na tvári“ (47). Bol úplným opakom Anselma.
Pred revolúciou si vypestoval vzťah ku koňom, pretože ich dodával pre býčie zápasy. Keď nemal čo robiť, alebo keď sa potreboval odreagovať, išiel ku svojim koňom, ktoré choval v ohrade kúsok od jaskyne, kde sa skrývali. Zvlášť si obľúbil jedného – gaštanového koňa s bielou škvrnou na čele. Po výmene názory v jaskyni išiel opäť ku koňom „Koník môj krásny dobrý! Ty nie si ani žena, ani šialenec. Ty nie si žena, čo je ako rozhorúčená skala. Ty človeka ani neurážaš, ani mu neluháš, ani nie si nechápavý. Ty, ach, ty, ty môj koník krásny dobrý.“(48)  Bol republikán a nenávidel fašistov a počas vojny sa z neho stal veľmi zlý a krutý človek. Raz pri útoku na fašistickú stráž „Pablo prešiel okolo nich a každému strelil do tyla pištoľou, kráčal od jedného k druhému a pištoľu hlavňou priložil na tylo, každý z nich klesol, keď Pablo vystrelil“ (49) Taktiež v ich dedine velil vyvražďovaniu fašistov. Nemal zľutovanie ani s kňazom. „Pablo ich (zajatých fašistov) dal ubiť na smrť cepmi a zo skaly pohádzať do rieky.“(50)
Býval vynikajúcim vojakom, skvelým taktikom a obávaným vodcom „Keď vypukla revolúcia, Pablo pobil viac ľudí než týfus.“(51) Vždy, keď sa na niečo podujal tak to dokončil. Odvahu prejavoval v každej novej akcii, kde sa stal vodcom. Bol to vážený človek a žiadny fašista nebol pred ním v bezpečí.
Jeho surovosť ho, ale poznačila tým, že si začal uvedomovať, že to čo robil možno nebolo to najlepšie. Postupne začína ľutovať akých surovostí sa dopustil „Ale už by som nechcel, aby sa to stalo tak, ako sa to stalo. V tých časoch som bol veľký surovec. Všetkých mi je ľúto. Keby som ich mohol vzkriesiť, vzkriesil by som.“(52)
Začal piť a už je len tieňom toho čo býval. „Zátka sa vytiahla a víno z mecha vytieklo“ (53) Stal sa z neho zlomený človek a zbabelec „Kradnúť, to áno. Dobre jesť, to áno. Vraždiť to áno. Ale bojovať, to nie.“(54) Avšak bystrý stále je aj keď už nie ako predtým
Obáva sa sily nepriateľských vojsk a už ho nebaví utekať v horách. „Sú veľmi silní. Neviete si predstaviť, akí sú silní. Vidím, že oni sú čoraz silnejší, čoraz lepšie vyzbrojení. Vždy majú viac materiálu. Ja mám takéto kone! A čo môžem čakať? Že budú na mňa poľovať, a že umriem. Nič iné.“ (55) Jeho taktikou bolo skrývať sa v horách, ale útočiť niekde inde. „Ja žijem tu, a operujem až za Segoviou. Ak tu budete robiť nepokoje, vyženú nás z týchto hôr. V týchto horách môžeme žiť len tak, že tu nič nerobíme.“(56)
Je zásadne proti akcii, ktorú ide Robert Jordan vykonať. „Ja nie som za ten most“() Ako jediný si uvedomuje hrozivé následky, ktoré táto akcia bude mať. „Zbabelec! Nadávaš človeku do zbabelcov, keď má zmysel pre taktiku. Keď dopredu vidí výsledky hlúposti. Nie je zbabelosť vedieť, čo je hlúposť“ (57) Je presvedčený o svojej pravde „Som tu hádam veliteľom pre nič za nič? Viem, čo hovorím. Vy ostatní neviete.“(58)
Ostatní by ho radi zabili, avšak chcú najskôr nájsť na to zámienku. Avšak Pablo je dosť bystrý na to, aby im ju nedal. „Nie som blázon. Neprovokujem.“(59) Vie, že ho nezabijú len tak „Nikto tu nemá cojones, aby ma zabil.“(60)
Jeho názory sa menia veľmi rýchlo, raz je priateľský, raz nepriateľský. „Zmenil som názor. Nič iné.“(61) Nakoniec však sľúbi, že do akcie pôjde. Po tom, čo fašisti pobijú El Sordovu skupinu zistí, že to nemá zmysel a v noci ukradne časť Robertovej výstroje – odpaľovač a rozbušky. Zahodí ich do rieky, ale potom si uvedomí, že vlastne nemá kam ísť a je sám tak sa vráti. „Keď človek urobí ničo také cíti sa hrozne sám, a to sa nedá vydržať“ (62) Doviedol so sebou päť mužov z ostatných skupín. Nielen na pomoc, ale aj aby mali na útek dosť koní. po boji – „A tvoji muži?’ ,Všetci mŕtvi. Teraz budeme mať dosť koní, inglés.“(63) Keď bežal späť ku ostatným, otočil sa a pobil všetkých päť chlapov. Opäť sa ukázal ako krutý chlap.
Ako ešte stále dobrý taktik sa predviedol pri vytvorení plánu na útek. „Pablo má iste dobrý plán, lebo by sa nebol oň pokúsil.“(64)
Po páde Roberta vidí, že nemajú šancu ho zobrať so sebou, nechá ešte Mariu aby sa s Robertom rozlúčila, ale pomaly ju poháňa pretože vidí, že už niet času. Vezme opäť do rúk velenie v skupine a odchádza v čele.
Pilar
Pilar je Pablova mujer (žena). „…ženu, asi päťdesiatročnú, takmer takú veľkú ako Pablo, takmer takú širokú, ako bola vysoká, v čiernej dedinskej sukni a kabani, s hrubými vlnenými pančuchami na hrubých nohách, v čiernych lykových krpcoch a s hnedou tvárou ako model na žulový pomník. Mala veľké, ale pekné ruky a husté kučeravé vlasy na krku zviazané do uzla.“(65) Svojím surovým vystupovaním a vulgárnymi rečami vzbudzovala výzor drsnej neoblomnej ženy. Vedela však, že inak si poriadok neudrží. Takýmito rečami pôsobila nebojácne, tým však aj dôveryhodne preto všetci stáli za ňou. „Ja som za ten most a proti tebe (Pablovi). ,Mne je fuk, most či nemost’ povedal jeden z bratov. ,Ale pridám sa k Pablovej mujer.’ ,Aj ja’ povedal druhý brat. ,Aj ja’ povedal Cigán.“(66) V skupine bola ďaleko dominantnejšia, ako Pablo stala sa jej vodcom, čo sa Pablovi nepáčilo, ale ona ho rýchlo umlčala „Tu som veliteľom ja! Nepočul si la gente? Tu nikto iný nie je veliteľom, iba ja. Môžeš tu ostať, ak sa ti chce, a môžeš jesť a piť víno, ale nie veľa, a môžeš pracovať s nami, ak sa ti chce. Ale veliteľom som tu ja.“(67) V živote toho preskákala veľa. Bolo tam bohužiaľ oveľa viac zlého ako dobrého, vďaka čomu sa z nej stala tvrdá žena. Rada dávala najavo čo si myslí, ale skrývala svoje city. Nikomu nedovolila nahliadnuť do svojej duše. Bránila sa takto voči citovým ranám. „Vo vojne nemôže človek vravieť čo cíti.“(68)
Mala veľký dar reči. Nenechala si od nikoho skákať po hlave a každého dokázala perfektne uzemniť iba slovne. „Ale tá má jazyk, kľaje a šľahá ním ako býčou žilou ako býčou žilou. Tým jazykom z každého stiahne kožu. Na kusy roztrhá. Je to príšerná baba.“(69) Nemalo význam jej odporovať, lebo vždy vedela kontrovať. Ostatní v skupine si ju vážili a vedeli, že je odvážna, a že jej môžu veriť. „Ale je udatná. Stokrát udatnejšia než Pablo.“(70)
Zo zážitkov z vojny mala obrovské množstvo skúseností. Vedela odhadnúť ľudí, vyznala sa v nich. „Pilar je psychiater“(71) Mala v sebe cigánsku krv a dokázala čítať z ruky. Poznala akýsi „zápach smrti“. Z Robertovej ruky vyčítala niečo strašné, ale nechcela jemu ani Marii, ani nikomu v skupine brať odvahu, preto nepovedala Robertovi pravdu. „Čo sa týka tej ruky. To všetko je cigánsky nezmysel a ja to len preto robím, aby som sa zdala dôležitou. To je nič“(72) 
Bola taktiž veľmi bystrá. Po tom, čo vyčítala z Robertovej ruky, vedela, že už neostáva veľa času. Pretože nechcela, aby Maria neprežila vo svojom krátkom živote nič pekné, pretože bola vojna a nič dobré v dohľadne nebolo, chcela aby aspoň čo to zažila s Robertom. „Nevieš si ani predstaviť, ako prísne ju  (Mariu) strážila. A prišiel si ty a tebe ju  dala ako dar.“(73)
Napriek svojmu nepeknému a navonok drsnému a surovému vzhľadu „Ak si myslíš, že Pablo je ošklivý, mal by si vidieť jeho ženu.“(74), bola táto žena veľmi citlivá. Nevedela sa so svojím výzorom zmieriť „Vamos, že nie som škaredá! Ja som sa už škaredá narodila. Celý svoj život som škaredá. Ty, inglés, nevieš nič o ženách. Vieš, ako sa cíti škaredá žena? Vieš, čo je to byť škaredá po celý život a mať v sebe pocit, že človek je krásny? To je veľmi čudné…“(75) Vedela však, zo svojej skúsenosti, že nedostatok krásy chlapom nevadí, ak ich vie žena uspokojiť. „Ale predsa žena má v sebe niečo, čo oslepí chlapa, kým ju miluje. Ak má to niečo, oslepí jeho a oslepí seba. A zrazu chlap, sám nevie prečo, uvidí ťa škaredú, ako si naozaj, už nie je slepý, a potom aj sama seba vidíš škaredú ako on ťa on vidí, a stratíš chlapa a aj to niečo.“(76)
Marii a Robertovi závidela ich lásku. Vycítila, že onedlho všetci umrú a ona už nikdy podobný vzťah nezažije. Nikdy vlastne poriadnu lásku nezažila, čo jej veľmi chýbalo. Prvý vážnejší vzťah mala s toreadorom Finitom, ktorý neskôr zomrel na následky zranení. Potom to bolo s Pablom. Milovala ho, kým to bol drsný, surový, ale napriek tomu vážený človek. Avšak potom čo sa z neho stal ožran a zbabelec, jej city k nemu ochabli. Napriek tomu sa k nemu vždy chovala férovo. Nikdy mu by mu nevykonala niečo, čo by mu uškodilo, alebo čo by si nezaslúžil. „Tými rečami som ho veľmi ranila. Zabiť ho, to áno! Kliať mu, to áno! Ale zraňovať ho, to nie!“(77) Túžila len po dotyku milovanej osoby, vrúcnej čistej láske, ktorá jej však nebola dopriata. Navonok bola tvrdá vnútri však strašne sklamaná. Preto sa snaží urobiť všetko, aby sa Maria mala dobre. Chce tým vlastne urobiť dobre aj sebe „Ja chcem len tvoje šťastie, nič viac.“(78) V citovom výleve pred Robertom a Mariu odhalila svoju druhú tvár. „Ja som surová. Ale som aj veľmi jemná.“(79)
V Marii už na prvý pohľad, keď ju pri akcii zachránili, videla nevinnosť, čistotu. Stotožňovala sa s ňou a prostredníctvom nej sa vracala do minulosti a snívala o tom, čo bolo. Maria pre Pilar znamenala mladosť, krásu a nádej. Veci, o ktoré ona vo vojne prišla. Pilar sa vďaka nej akoby udržiava pri živote. „Čokoľvek sa stalo, stalo sa a teraz táto žena nielenže núti dievča, aby to povedalo, aj keď nechce, ale musí to prebrať a prisvojiť si to. … Chcela sa len niečím pridržať pri živote. Udržať sa pomocou Marie.“(80)
Pilar svoju udatnosť a hrdinstvo, ako aj to že jej na Marii mimoriadne záleží, predviedla aj skôr, avšak najviac sa to ukázalo pri odchode od zraneného Roberta. „Nechcela sa rozlúčiť, lebo vedela, že ak sa bude lúčiť, Maria neodíde. Tá Pilar.“(81) Svoju ľútosť však potlačiť nevedela. „Odišla so sklonenou hlavou, nepovedala nič, ani sa neobzrela, a Robert Jordan videl, ako sa jej chvejú plecia.“(82)
 
 
 
 
Maria
Maria je mladé, devätnásťročné dievča, ktoré partizáni našli pri jednej akcii. „Zuby mala biele v hnedej tvári a oči i pleť mali ten istý zlatistý odtieň. Vysoké lícne kosti, veselé oči a rovné ústa s plnými perami. Vlasy zlatisto hnedé ako slnkom priškvŕknuté obilné pole, ale po celej hlave ich mala nakrátko ostrihané, takže boli len o trochu dlhšie než bobria srsť.“(83)
Po začatí revolúcie jej fašisti zabili obidvoch rodičov a v kancelárii jej otca jej najprv oholili hlavu a potom jeden za druhým ju znásilnili. Utrpela psychickú ujmu a dlho sa z nej nevedela spamätať. Pri ústupe ju našli a zachránila ju vlastne Pilar, lebo jej nedovolila oddychovať a donútila ju utekať s partizánmi. „Ale tá baba (Pilar) ju priviazala na povraz, a keď si dievča myslelo, že už nevládz ďalej, bila ju koncom povrazu, aby len išla. A keď už naozaj nevládala ďalej, stará ju niesla na chrbte. Keď už stará nevládala niesť, niesol som ju ja.“(84)
Pilar bola pre ňu obrovskou oporou. Vrátila ju do normálneho stavu a dohodila jej Roberta. Maria spočiatku nevedela ako sa má správať, pretože bola veľmi hanblivá. „Silne sa pod hnedou pokožkou zapýrila a potom sa opäť naňho usmiala.“(85) Avšak poznačená traumou sa považovala za škaredú a veľmi sa tiež hanbila za svoje ostrihané vlasy. Neustále Roberta uisťovala, že keď dorastú tak by sa mu mohla páčiť. Ale takto sa považovala za škaredú. „Ale musíš veľa vypiť, aby som sa ti zdala krásna.“(86)
Do Roberta sa ihneď zamiluje a robí si plány do budúcnosti. Sníva o tom ako budú žiť spolu v Madride a ako bude všetko robiť pre Roberta, aby s ňou bol ako so svojou ženou spokojný. Chce sa zaňho vydať „Chcela by som, aby sme boli jedno.“(87) Taktiež sa chce veľa učiť, aby sa mohla vyrovnať ženám v Madride. Robert pre ňu znamenal všetko. „Budem ti takou dobrou ženou, ako len budem vedieť. Pravda, ja niesom vzdelaná, ale budem sa ti to usilovať vynahradiť.“(88) „Ja budem s tebou aj keď ty tu už nebudeš. Ach mám ťa veľmi rada a musím sa o teba dobre starať.“(89)
Maria bola taktiež veľmi naivná. Brala budúcnosť ako istotu . Bolo úplne jasné. Že po tom čo sa akcia dobre skončí, pôjdu spolu s Robertom do Madridu, kde prežijú krásny zvyšok života a Maria bude chodiť do školy a všetko bude krásne. Bola mladá a neskúsená, že život nie je vždy taký ako má. „Budem sa učiť všetky ich spôsoby, a ako oni robia aj ja budem robiť. … A budem chodiť do školy, aby som sa naučila byť dobrou ženou. … Musím sa naučiť dobre po Inglés dobre rozprávať, aby si sa nikdy nemusel za mňa hanbiť.“(90)
Zverstvami vojny bola však už naveky poznačená. Líšila sa tým od normálnych dievčat. Bola odhodlaná vykonať aj samovraždu. „Sľúb, že ma zastrelíš ak bude treba.“(91) So samovraždou bola zmierená, pretože už nikdy nechcela zažiť to, čo zažila. Preto bolo pre ňu prijateľnejšie zabiť sa ako skončiť v zajatí a podstúpiť znásilnenie, alebo mučenie. „Tak ona s tým chodí, pomyslel, ako s definitívne prijatou a dôkladne premyslenou možnosťou.“(92)
Na mladej Marii ukazuje Hemingway strašné zverstvá páchané na mladých dievčatách v období vojny. Ako veľmi mladá stratila svojich najbližších a jej jediné šťastie bolo, že našla ľudí, ktorí boli ochotní sa o ňu starať. Napriek znásilneniam nestratila nič zo svojej dievčenskej krásy, nevinnosti a nežnosti. Bola ochotná plne sa oddať do rúk milovaného muža.